Mastodon

Dobrovoľníčka Veronika Hodásová: „V Humánnom pokroku sa zmenil môj pohľad na zvieratá.“

Vedela, že chce zvieratám pomáhať aktívnejšie. Hľadala organizácie bojujúce za ich práva a dnes je už dva roky dobrovoľníčkou v Humánnom pokroku. S Veronikou Hodásovou sme sa porozprávali o jej dobrovoľníckej práci v organizácii a ako jej pomohla v osobnom aj pracovnom živote. 

Rozhovor pre vás pripravil Róbert Király


Veronika, čo ťa viedlo k dobrovoľníctvu v Humánnom pokroku?

S dobrovoľníctvom som začala asi pred dvoma rokmi. Ako veľká milovníčka zvierat som sa snažila hľadať spôsoby, ako zvieratám aktívnejšie pomôcť. Spočiatku som začínala s dobrovoľníctvom v organizácii IAESTE a Malkia Park. Tam som si osvojila základy takejto formy práce. Cítila som, že sa v tom zlepšujem.  Začala som si hľadať aj iné organizácie na ochranu práv zvierat. Bola som milo prekvapená, že dobrovoľníctvo v tejto oblasti na Slovensku existuje. Neskôr som našla Humánny pokrok. 

Ako si sa dozvedela o Humánnom pokroku a čo ťa na ňom zaujalo?

Na Facebooku som našla príspevok o náboroch, na ktorý som sa neskôr prihlásila. Oslovila ma aj príležitosť spoznať nových ľudí, ktorí by premýšľali ako ja a tiež by chceli pomáhať zvieratám aktívne. Preto som prihlásila na nábor.

Čo sa dialo po tom, keď si sa rozhodla prihlásiť do Humánneho pokroku? Prešla si nejakým špeciálnym školením?

Áno, prešla som si celým náborovým procesom. Nábory bolo kvôli pandémii robené online formou, dnes sa ľudia na môžu stretnúť osobne, čo je oveľa lepšie. V podstate ide o to, že dostanú všetky podstatné informácie o fungovaní organizácie, o jej cieľoch a pracovných nástrojoch, ale aj kampaniach, v ktorých bojuje za práva zvierat. Potom bolo už na mne, či som do toho chcela ísť, alebo nie. Celý proces bol pre mňa od začiatku veľmi príjemný a jednoduchý. Tiež som cítila, že môj názor nebude odsúdený. 

Veľa ľudí by možno chcelo zvieratám pomáhať, ale nevedia, kde začať. Čo by si im poradila?

Mnohé veci boli neznáme aj pre mňa. Vždy som bola veľká „psíčkarka“, ale až vďaka tomuto dobrovoľníctvu som zistila, že aj zvieratá ako kravy, prasatá alebo sliepky akútne potrebujú našu pomoc. Možno to bude znieť ako klišé, ale práca v Humánnom pokroku zmenila môj pohľad na mnohé veci týkajúce sa práv zvierat. Ako príklad môžem spomenúť empatiu a lásku voči zvieratám. 

Foto: Veronika Hodásová so svojím psíkom

Čomu všetkému sa v Humánnom pokroku venuješ dnes?

Aktuálne som koordinátorkou miestnej skupiny dobrovoľníkov a dobrovoľníčok v rámci Žilinského a Banskobystrického kraja. Snažím sa usmerňovať naše aktivity v týchto regiónoch, a to napríklad organizovaním stretnutí dobrovoľníkov a dobrovoľníčok. Keďže som koordinátorka, každý v rámci týchto miestnych skupín sa na mňa môže s čímkoľvek obrátiť. Pomáham tiež s organizovaním rôznych podujatí, ako sú napríklad infostánky k rôznym kampaniam.

Prečo by sa podľa teba mali ľudia pridať do Humánneho pokroku ?

Najviac oceňujem vynikajúci a nápomocný kolektív, ktorý mi dopomohol k sebarealizácii a osobnostnému rastu. Odkedy som súčasťou tejto organizácie tak cítim, ako sa mi zlepšili moje organizačno-komunikačné schopnosti, vrátane sebavedomia. Rovnako dôležité je však pre mňa aj to, že naša práca má reálne výsledky. Teším sa z toho, že som súčasťou niečoho veľkého, čo pomáha zlepšovať a presadzovať práva zvierat na Slovensku a vo svete. 


Zhrnutie

Prečo sa Veronika rozhodla pre dobrovoľníctvo a prečo práve Humánny pokrok?

  • Túžba po aktívnej pomoci: Ako veľká milovníčka zvierat hľadala spôsoby, ako pre ne urobiť viac. Svoje prvé skúsenosti nabrala v iných organizáciách, no chcela sa posunúť ďalej k ochrane práv zvierat.
  • Hľadanie komunity: K Humánnemu pokroku ju cez Facebook priviedla najmä príležitosť spoznať rovnako zmýšľajúcich ľudí, ktorí chcú zvieratám pomáhať rovnako aktívne ako ona.

Ako sa vďaka Humánnemu pokroku zmenil jej pohľad na zvieratá?

  • Od „psíčkarky“ k ochrane všetkých zvierat: Veronika priznáva, že hoci mala zvieratá vždy rada, až dobrovoľníctvo jej otvorilo oči. Zistila, že našu akútnu pomoc a empatiu potrebujú rovnako aj zvieratá uväznené v priemyselných veľkochovoch. Práca v organizácii zásadne zmenila jej pohľad na práva zvierat a prehĺbila jej empatiu.

Čo jej dobrovoľnícka práca dáva do osobného života?

  • Osobnostný rast a sebavedomie: Veronika najviac oceňuje vynikajúci a nápomocný kolektív. Vďaka pozícii regionálnej koordinátorky (pre Žilinský a Banskobystrický kraj) cíti, že sa jej výrazne zlepšili organizačno-komunikačné schopnosti aj zdravé sebavedomie.
  • Zmysluplnosť: Motivuje ju sebarealizácia a fakt, že jej práca má reálne, hmatateľné výsledky v presadzovaní práv zvierat na Slovensku aj vo svete.

Zdieľať článok:

Ďalšie články

Zostaňte informovaní o našej práci a aktuálnych témach ochrany zvierat.

Slovensko dosiahlo dôležitý míľnik: Viac ako polovica sliepok je chovaná mimo klietok

Najnovšie dáta z Eurostatu potvrdzujú dôležitý zlom: podiel sliepok v klietkach na Slovensku klesol pod hranicu 50 %, čo pre ...

Cítia ryby bolesť či prečo by ste nemali zabíjať kapra doma: Pravda o predaji živých kaprov

Ryby preukázateľne cítia bolesť a strach vďaka plne vyvinutej nervovej sústave a receptorom bolesti. Vedecká obec preto dôrazne neodporúča domáce ...

Čo sú rýchlorastúce kurčatá a prečo má kuracie mäso “biele pásiky”? 

Rýchlorastúce kurčatá (rýchlokurčatá) sú hybridné plemená brojlerov (najčastejšie typy Ross 308 alebo Cobb 500), ktoré boli geneticky vyšľachtené na extrémne ...

Kapry celé dni nehybne čakajú natlačené jeden na druhom v malej kadi na rušnej ulici, kde nepoznajú nič iné, len strach. Opakovane sa s nimi hrubo manipuluje a domov si odnášate kapra s bolestivými poraneniami po celom tele. V igelitovej taške sa dusí niekoľko desiatok minút. Takýto prevoz je pre kapra stresujúci boj o holý život. Voda vo vani je pre kapra príliš teplá, navyše obsahuje chlór, ktorý mu páli sliznice a žiabre. Kapor v domácich podmienkach často umiera pomaly a v bolestiach. Častou praktikou je utlčenie na smrť, či odrezanie hlavy pri plnom vedomí. 

Sliepky v klietkovom chove nemôžu robiť nič, čo je pre ne prirodzené a dôležité. Nemôžu sa kúpať v prachu a zbavovať sa tak parazitov, nemôžu si hľadať potravu a skúmať okolie, čím v prírode trávia väčšinu svojho času, a nemôžu si ani len stavať hniezda.
Pre vaječný priemysel sú len strojmi na peniaze. Sliepka sa v takýchto podmienkach zakrátko doslova zblázni, čo následne vedie k početným konfliktom a kanibalizmu.

Každoročne trpí a zomiera na kožušinových farmách krutou smrťou 100 miliónov zvierat. Celý svoj život strávia v malej špinavej klietke a umierajú v plynových komorách, a neraz pri sťahovaní kože zaživa. Od kožušín sa však už odvracajú popredné módne značky, a čoraz viac krajín tento barbarský priemysel stavia mimo zákon. Na Slovensku sa nám to už podarilo v roku 2019. Nasledovalo Taliansko, Francúzsko, Estónsko a Írsko. Teraz je čas, aby sme ho zakázali v celej Európskej únii.